Na tieto Jogové kruhy Nitrianskeho kraja sme sa všetci mimoriadne tešili, pretože sme sa nielen ako vždy, zišli v dobrej nálade a tešili sa na svoju duchovnú rodinu, ale mali sme možnosť podporiť šírenie vegetariánstva a vegánstva v Leviciach.
Dievčatá z našich Jogových kruhov sa zapojili do programu mesta Levice, Tajomstvo kotlíka, aby ukázali ľuďom, že vegetariánstvo a vegánstvo, či celkovo zdravé jedlo môže byť chutné, hravé a inšpirujúce.
Začiatok Jogových kruhov sme si dohodli priamo na mieste programu, v levickom hradnom parku. Už pri príchode nás vítala vôňa dymu, prichádzajúca spod bublajúcich kotlíkov. Rôzne vône aj arómy nasvedčovali tomu, že ideme správnym smerom. Účasť na programe bola väčšia, než sme si pôvodne predstavovali, že bude na prvom ročníku takéhoto programu. Boli tu ľudia z rôznych ciest života, mladí, starí, usmiati, zamračení, spokojní, nespokojní, či šťastní aj nešťastní. Každý si prišiel vyzdvihnúť, čo ho malo v ten deň postretnúť.
Už z diaľky sme boli vítaní mávaním dievčat, ktoré sa na nás tešili rovnako ako my na ne. Je vždy veľkým darom stretnúť sa s jogínmi, či jogínkami, kráčajúcimi po ceste inej, než je tá masová, v tomto prípade je výstižné aj pomenovanie mäsová. Bolo náročné sa s nimi zvítať, pretože mnoho hladujúcich, očakávajúcich a nedočkavých ľudí čakalo na svoju porciu chilly sin carne. Zložili sme sa vedľa „našich ambasádoriek vegetariánstva“ a pomaly začali prichádzať ďalší priaznivci Jogových kruhov. Prichádzali staré známe tváre ako aj nováčikovia. Celkovo sa nás nazbieralo 18 dospelých a 5 detí. Jedlo malo veľký úspech tak u starších ako aj u najmenších. Niektorí sme sa dokonca postavili do radu na duplu.
Tento druh udalosti prilákal aj iné, menej spoločnosťou prijímané skupiny ako boli bezdomovci, či rómske deti. Začula som, ako sa jedno dieťa s veľkými čiernymi očami, strapatými vlasmi a šibalským úsmevom pýta: „Teta? A za toto treba platiť?“ Áno, trebalo platiť, avšak moja spolupútnička na ceste jogy ho s láskou prijala a nabalila mu porciu. Viem, že mnohí kotlíkoví kuchári takéto skupiny odháňali, avšak srdce jogínov, verím, by malo byť stále otvorené a pripravené pomôcť tým, ktorí sú v núdzi. Netušíme, prečo sa niekto narodil do rodiny a okolností, kde sa ocitol. Avšak jedno je isté, že ak si budeme navzájom pomáhať a budeme k sebe súcitní, tento svet sa môže zmeniť na láskavé miesto, kde bude radosť žiť. Som vďačná, že sme si na Jogových kruhoch navzájom inšpiráciou, podporou a často krát aj bútľavou vŕbou.
S plnými bruškami sme sa pešo presunuli do budovy mlynu, do „našej“ miestnosti, kde sme pokračovali OM Chantingom a spoločným cvičením Atma Kriya Yogy. Cvičili sme už v neskorých večerných hodinách a z klubu o poschodie nižšie sa začínala ozývať hlasná párty hudba. To však nikoho z nás nevyrušilo a každý cvičil s blaženým úsmevom na tvári. A keďže takúto príležitosť spoločného cvičenia doma nemáme, o to viac si ju vážime. Spoločné plynutie bolo natoľko popretkávané láskou a radosťou, že sme sa nevedeli rozlúčiť a Jogové kruhy sa rozpustili až o jedenástej večer. Ďakujem, drahí spolupútnici na ceste jogy, že ste, že tvoríme rodinu a že tvoríme tak krásnu atmosféru a dokážeme sa o seba starať, sprevádzať sa a nakŕmiť sa (či už duchovne alebo fyzicky).
